Niečo o Vás, mojich klientoch (I)
(alebo prípadové štúdie :)
Jedným z častých motivačných faktorov k zdokonaleniu sa v jazyku a teda k tomu, že ma kontaktujete, je pre Vás dôvod veľmi prozaický a zároveň romantický. Cesta, výlet, pobyt, proste život v cudzine. Áno aj ja som tak urobil. Počas 3 rokov strávených v Španielsku som sa o Španieloch, živote, a sebe naučil viac, než za predchádzajúcich 10 rokov na Slovensku .. Tie Vaše príbehy sú ale tiež zaujímavé.
Upozornenie: Písané polo-fejtónovou formou, jemne karikované. Nenechajte sa pomýliť, mojich klientov si Vážim. A mám Vás všetkých veľmi rád :)
Napríklad taká klientka Adéla. Potrebovala vylepšiť angličtinu kvôli práci a potenciálnym zahraničným kontaktom. Sprvoti pôsobila neisto a rozprávala gramaticky dosť nesprávne, no aj napriek tomu jej bolo takmer všetko rozumieť. Dohovorila sa na dostatočnej úrovni vzhľadom k tomu, že jej cieľovou skupinou boli ľudia z celého sveta (len veľmi občasne natívni) hovoriaci medzinárodnou business angličtinou na základnej úrovni. Prišla však chvíľa, keď sa na jednej z konferencií kdesi v Stockholme zakukala do mladého blonďatého modrookého Nemca. Odvtedy prešli asi tri mesiace, než za ním vycestovala na dlhší pobyt milostného typu s časovým ohraničením na neurčito. Čo som chcel ale povedať je, že jej angličtina počas tých posledných troch mesiacov našich konverzácií prešla záhadnou zmenou. Prestala sa ma zakaždým pýtať, či to hovorí správne, viac sa usmievala a jej prízvuk a plynulosť začali znieť ako od reportéra BBC. Evidentne tu zafungovala tá správna motivácia. Pokiaľ mi je známe, po určitom čase sa vrátila na Slovensko. Neviem, či s ním alebo bez neho. Ale v tvári aj v rozhovore túto jej skúsenosť vypozorujete okamžite. Pôsobí totiž teraz veľmi svetácky a tajuplne. Ako sa na skúsenú dámu patrí :) ...
(V súčasnosti pracuje ako právnička v súkromnom sektore.)
Alebo ďalši, klient Boris. Na prvý pohľad to bol typický IT-čkár, taký ako o nich čítate v románoch. V strednom veku. strapatý, zarastený, staré tričko, rifle, hrozné tenisky, hrubé okuliare, iPad. Vraj na poznámky. Keď sa predstavil a povedal niećo o sebe, hneď som vedel koľká bije. Kostrbaté vyjadrovanie, pomalá reč, občasné zahihňanie, uhýbavý pohľad a raz za čas nejaké tie technické parametre. Ľahká sociálna fóbia. Odhadoval som ho na panica. Neskôr z neho vypadlo, že sa bojí vlastnej ženy. Vlastne každej ženy. Ona to bola, kto ma kontaktoval, kto mi napísal, že jej muž potrebuje hodiny angličtiny. A že to boli ťažké hodiny. Nejak stále ignoroval fakt, že okrem obsahu aj forma je dôležitá. A tak na mňa hovoril ako Maďar. Aj meno mal maďarské. Tak možno preto. Potreboval sa pripraviť na pracovný pohovor do Čiech. Pracoval by zväčša z domu, raz za mesiac business trip po Európe. Reku on vie, že stačí keď pošle to CV-čko a jeho IT skills mu to všetko vybavia takpovediac bez rečí. Ale on si chce užiť komunikáciu s tou mladou slečnou z HR agentúry, čo na neho pri pohovoroch tak pobavene pozerá. Začali sme teda postupne trénovať. Mal sa zahľadieť do očí protisediacej na asi 3 sekundy, zľahka odvrátiť pohľad smerom do okna, povedať súvislú vetu po anglicky gramaticky správne, a pomaly so zdvihnutým obočím a jemným úsmevom vrátiť pohľad tam, do jej očí. Zároveň neuhnúť a nestratiť tvár. Po dvoch týždňoch boli badať pokroky. Keď sa chce, takmer všetko sa dá :) ...
(V súčasnosti je IT architektom v súkromnom sektore, starajú sa so ženou o dvoch psov, ženy sa už nebojí.)
Maloletý klient Cyril. Tiež veľmi zaujímavý prípad. Zľahka citovo zanedbané dieťa bohatých rodičov. Keď vravím bohatých, myslím okázalo bohatých. Už tá zmluva o mlčanlivosti (samozrejme premlčaná) mi mohla niečo naznačiť. Ale nenaznačila. Tak som pred vstupnou bránou na pozemok stál hodnú chvíľu s otvorenými ústami. Zavrela mi ich až 24 hodín denne prítomná ochranka, okríknuc ma z neďalekej búdky otázkou: ´Kto ste, za kým idete, prečo idete, a ako dlho sa zdržíte?´ .. Naveľa, pustili ma dnu. Nebudem vám opisovať vstupnú halu veľkosti tenisového kurtu, v dizajne sťaby lobby v luxusnom hotely, ani ten vysoký živý strom uprostred, ani tie výťahy, čo viedli dve poschodia nad zem a dve poschodia pod zem. Ani vám nič nepoviem o wellness miestnosti, posilňovni, saune a bazéne v podzemí. Ani o detskej izbe s pôdorysom bytu v Petržalke a zariadením šejka v Saudskej Arábii, vrátane nástennej obrazovky s uhlopriečkou päť metrov. Ani vám nespomeniem záhradu, pardon lesopark, ktorému nebolo vidieť konca, a cez ktorý sme sa presúvali na golfovom autíčku. Tieto veci nechajme bokom, nie sú totiž podstatné. Ako vyplynulo neskôr, 11 ročnému chlapcovi bez akejkoľvek znalosti španielčiny naordinovali aspoň na dve hodiny denne dospelého španielsky hovoriaceho človeka na trávenie voľného času. Takého ´bejbysitéra´. Bez možnosti hovoriť slovensky. A tak tam chudák v tom veľkom dome, trávil nemo a v tichu väčšiu časť dňa na tablete. Ešte aj mne ten tablet ponúkal, vraj hrajme sa na ňom po španielsky spolu. ´Sí, muy bien´, vravím mu. Pomaličky, krok za krokom, cez viac dynamicko-fyzické, než staticko-digitálne aktivity, učili sme sa ´hablovať´. Tak trochu smutné to niekedy bolo. Ale videl som ho sa aj usmievať. Samozrejme, po španielsky.
(V súčasnosti o jeho súčasnosti vôbec nič neviem. Chcem veriť, že tie mesiace, čo to so mnou ťahal, kým sme neodišli na letné dovolenky, mu niečo dali. Ak nie príliš veľa španielčiny, tak aspoň moju hravú spoločnosť :)
To be continued ..
Daniel Go-Dany.com
