Môj Príbeh (Máj Story)

Kto by si bol býval kedy pomyslel, že sa to môže dostať až takto ďaleko. Začalo to malým takmer neviditeľným bičíkovcom. O deväť mesiacov neskôr som moju mamu prinútil, veď viete čo .. Potom sa toho veľa veľa udialo a teraz som z toho celého takmer pravý (i keď trochu ľavý) muž. Niečo mi k tomu pravému pravému evidentne ešte chýba. Nadpriemerný príjem, byt, dom, auto, v podstate akýkoľvek majetok. Alebo taká perspektíva. Počkať, však tú mám. Pozerám sa na veci z diaľky, niekedy aj zhora. A pozerám a nechápem ..

Ako malé dieťa som tiež nechápal. Napríklad, že prečo na mňa panie vychovávateľky v škôlke kričali, keď som bozkával spolužiačku Andrejku Ďerediovú počas povinného poobedňajšieho spánku na líčka. Alebo, že prečo na mňa panie kuchárky v škole kričali, keď som im tie ich prívarky pravidelne grckal naspäť na jedálenský stôl. Prečo ma jedna učiteľka, ktorá ma nikdy neučila, vyšvácala ukazovátkom po zadku pred uplne cudzou triedou, kam ma zavolala, lebo jej môj brat, jej žiak, išiel na nervy. Prečo na mňa školník kričal a huckal psov vždy, keď som sa mu v školskej záhrade vymočil na tekvice. Prečo ma ďalsia učiteľka vylátala po zadku (tentokrát po holom) na telesnej za to, že som vyšplhal po tyči až hore, bez jej dovolenia. Prečo na mňa polo-inšpektor Vančo, starý, vo vojne ranený partizán kričal a bol hrubý, keď som na hodine matematiky nevedel spamäti odrecitovať pioniersky sľub a československú hymnu, a tak po mne hodil jeho veľký zväzok kľúčov. Prečo na mňa mama kričala vždy, keď na ňu otec nakričal a potom ju vyšticoval, až mu v ruke jej vlasy zostali. Alebo prečo namiesto vyhľadania odbornej pomoci ma radšej ona zmlátila varechou. A takto to išlo roky v podstate asi tak 3 krát do týždňa. Hm, ešte tu je niekomu smutno za ´starými dobrými časmi´ pred revolúciou?

Go-Dany.com (Daniel)

Býval som ako dieťa aj kvôli tomu neustálemu kričaniu precitlivený, chorľavý, depresívny, introvertný, bitý, apatický, proste umelecky založený, ale podľa môjho názoru aj zlatučký a veľmi inteligentný. Nikto to o mne nevedel. Samozrejme okrem mimozemšťanov. Tí o mne vedeli všetko. Ale to som ja nemohol vedieť. Z detstva mi zostalo len zopár pekných spomienok, no celkovo ho považujem za nie moc vydarené. S dôsledkami sa pasujem dodnes, ako napokon všetci, no po určitom čase som sa (de facto) našiel. Začal som byť šťastný. No .. nepredbiehajme.

Po škole a maturite, ktorá sama o sebe bola čistou pokryteckou fraškou, som pracoval v tlačiarni. Vtipné to roky mojej mladosti. Pri práci na starých strojoch s nefunkčnými bezpečnostnými ističmi naučil som sa veľa. Ako zhlboka dýchať toluén a xylén, mimochodom toxické a zakázané látky. Ako sa nesmiať, keď okolo prechádzal alpou omámený hlavný mechanik a alkoholik Jožko. Ako si na nočnej šichte vychutnávať pivo a Led Zeppelin. Ako podpáliť stroj (rozumej papier v ňom) už len tým, že som ho pri práci používal, keďže to bola stará polorozpadnutá ´šunka´. A tak nejak. V pozícii tlačiara som v tej, či onej tlačiarni robotnícky drel, mužne zrel a inak bláznivo sa zabával asi tak 7 rokov, až kým sa to už viac nedalo vydržať.

Odišiel som teda do Španielska. V marci. Sevilla. Len tak, zrazu, autobusom. Teda dôvodov som mal viacero. Spoznávať krajinu, plávať v mori, vylepšiť flamenco, naučiť sa španielsky jazyk, ochutnávať španielske špeciality. Ujsť sám pred sebou a pred mojou tragi-komickou rodinou. A iné. Proste zažiť dobrodružstvo. V autobuse na ceste tam som absolvoval moju prvú lekciu španielčiny. ´Soy Daniel. Estás de puta madre. Pero yo no tengo dinero´. Keď som odchádzal z autobusovej stanice, bolo v Bratislave sychravo a 15 stupňov. V Seville v tom istom čase po mojom príchode bolo sucho a o 15 stupňov teplejšie. Vo vzduchu bolo cítiť kadidlo a pomaranče. Úplná rozprávka.

O 3 mesiace neskôr, ešte stále v Španielsku, som si dal inzerát: Nehľadám učiteľku španielčiny a mám rád flamenco. Ozvala sa mi dievčička z Kolumbie. Stretli sme sa na káve. Krásna ´mami-chula´ si ma celý čas premeriavala očami a neveriacky okukávala. Hovorili sme o všeličom, len tak na základnej úrovni. Veľa som toho povedať nevedel, tak akurát, len to najhlavnejšie. Teda, po španielsky. Ona po slovensky ani ceknúť. Chvíľu sa snažila ma nahovoriť na latino. Márne. Latino nemám rád. V inzeráte bolo, že mám rád flamenco. Nakoniec sa zdvihla. Že sa mi ešte ozve. Nič z toho nebolo. .

V priebehu nasledujúcich 3 rokov, ešte stále v Španielsku, som sa o živote a o sebe naučil viac, ako za uplynulých 10 na Slovensku. Vtedy ako ilegálny imigrant (neboli sme v EU), spoznal som detailne mestá ako Sevilla, Málaga, Córdoba, Cádiz, Barcelona, žil a spával pár mesiacov na ulici a živil sa tam tancom a pantomímou, našiel prácu kabaretného umelca, zaľubil sa do kolegyne, zdieľal s ňou byt, aj posteľ a mal takzvaný horkokrvný vzťah, zažil kultúrny šok, narazil na kultúrne rozdiely vrátane španielskeho feministického hnutia, rozplakal rómskeho skína, spoznal cigánske štvrte a život v nich, keď ma ráno budilo kikiríkanie živého kohúta z balkóna, trénoval flamenco, našiel prácu vo flamencovom baletnom súbore, tancoval ako nájomný umelec na výletnej lodi, a tak nejak urobil si zopár nových medzinárodných priateľov, ale aj nepriateľov ..

Ozaj, flamenco. Pôsobil som niekoľko rokov ako profesionálny flamencový umelec v Španielsku, aj u nás. V mojej celoživotnej tanečnej praxi som sa okrem už spomínaných venoval aj spoločenskému tancu a klasickému stepu. Koketoval som potajmä aj s electric-boogie, ale toto obdobie života som nikdy nezverejnil. Všetky skúsenosti som postupne zúročil v mnohých hudobno-tanečných projektoch, muzikáloch, koncertných šnúrach, vždy ako nezabudnuteľný kontrapunkt a pomerne humorný element. V ČR som alternoval s kolegom Matúšom ako sólista, postavu cigánskeho tanečníka v česko-americkej produkcii muzikálu Carmen, taktiež v duete s Luciou Bílou. Môj niekdajší flamencový prejav charakterizovala extrémna technika chodidiel a osobitá tanečná interpretácia, vďaka ktorej som si vyslúžil pseudonym: El Loco Salvaje - hijo de puta.

Založil som aj flamenco-tanečnú školu a istý nešpecifikovaný počet rokov som sa snažil nájsť nasledovateľov z radov mladej generácie. Avšak mladá generácia a slovenské reálie majú kultúru (a flamenco tobôž) na saláme. Ale že úplne, a navyše na konskej. Ja som bol kedysi neprehľadnuteľnou postavou Česko-Slovenskej flamencovej scény nielen ako umelec, ale aj ako pedagóg, do frasa. Môj nadhľad, humor a irónia dávala tomuto pedagogickému rozhodnutiu punc ležérnej bohémskosti, pohodovej vágnosti, a nenútenej rebélie. Takzvaný Flamenco Punk Punc (FPP). Je to certifikované označenie flamencového pedagóga najvyššej punkovej kategórie. Pri mojej vrodenej hypersenzitivite, komunikatívnosti, vizionárskych schopnostiach vodnára s ascendentom váh a slnečným znamením v treťom dome celostného horoskópu, som sa v podstate nezmohol na žiadne také myšlienky, nebodaj činy, ktoré by ma zcestne mohli odviesť z cesty. Veď aj moja dharma v súlade s karmou hovorila, ba priam kričala o flamencovom naplnení. Aj tak mi to bolo na Slovensku prd platné. Ale nie je to len problém lokality. Ako indivíduum som tiež urcite urobil nejaké chyby. Ale sakra aké? :)

Umelecký životný štýl je vskutku výzvou a odmenou v jednom. Huncúctiev bolo neúrekom. Napríklad taká tráva tiež má niečo do seba. Otvorila mi na javisku zopár nových obzorov, nejaký v súkromí aj zavrela. V tom čase som nebol príliš prezieravý. Na večierky, reštaurácie, chľast, ženy, taxíky, hotely, celebrity, kondómy, hysterické scény a rozchody som ku koncu míňal viac, než dokázal zarobiť, až som z pomerne slušnej finančnej rezervy skončil na nule. A tak, z finančných, ale aj ľúbostných zlomeno-srdcových dôvodov som teda približne po 15 rokoch od flamenca odišiel. Teraz ho už aktívne nerobím. Tak nejak hádam dočasne naň takpovediac seriem :)

Podľa niektorých nefiltrovaných extrémnych myšlienkových prúdov je celá realita okolo nás v podstate len výplodom blúznenia jedného prechladnutého vesmírneho nosorožca. Podľa úplne iných teórií je pre zmenu naša civilizácia založená na zvratkoch náhodnej multi-dimenzionálnej okoloidúcej. Myslím, že by extrémni myšlienkoví prúdiči nemuseli fajčiť toľko toho oného. Samozrejme, všetci cítime potrebu istej spirituality. Duchovna. Ja takisto, len toť nedávno som si to uvedomil. Proste raz v noci, znenazdajky zo spánku, posadil som sa prudko v posteli, a bolo to tu. Chýbalo mi duchovno. Obul som si teda papuče, že ho idem pohľadať. A viete čo? Tak mi treba.

Na ceste hľadania, v prestávkach medzi jednotlivými fajčeniami nekvalitného matrošu, ocitol som sa na neočakávaných miestach, v rôznych nepravdepodobných situáciách. Tak napríklad v tantrickej komunite. To Vám bol zážitok priam katarzný. Predstavte si skupinku nadherných ľudí, ako sa nádherne vlnia v rytme hlbokého tantrického dýchania, v meditáciách podľa Osha nachádzajúc odpovede aj na nepoložené otázky. Je to v podstate veľmi jednoduché. Najprv sa registrujete, potom zaplatíte, a potom nekladiete otázky. Jednoducho prúdite s prúdom energizovaných čakier. Prípadne sa tomu celému možete aj brániť. Ale to sa evidentne neoplatí. Brániť sa niečomu, za čo ste si zaplatili. Fakt je, že som odtiaľ odchádzal čistejší, usmiatejší, o 5 kíl váhy ľahší, a preplnený vesmírnou energiou. Teda aj sexuálnou. Pretože sme okrem práce s energiami čakier, správnou dávkou erotického napätia v zmiešanej mužsko-ženskej skupine, a správnymi na to určenými meditačnými technikami, kumulovali sexuálnu energiu, ktorá za predpokladu, že ju potom použijete inak, než ste zvyknutí, prinesie efekt iný, než ste zvyknutí. Taký duchovný. Vtedy som zas niečo pochopil. Nielen, že všetko so všetkým súvisí, a že všetko je v skutočnosti pravdivé. Ale, že to bežne vidíme cez filtrované vnímanie. A tiež, že meditácia tie naše početné filtre pomáha zjemňovať. Umožňuje nám vidieť jednotu protikladov. A zmieruje nás s realitou inak, než racionálnou cestou. Celistvo a holisiticky, pomocou vhľadu, o ktorom každá pozemská kultúra už nejakú tú zmienku v histórii zanechala. A predsa, za normálnych okolností pozeráme, ale nevidíme. Úplní hotentoti.

Raz, neskôr, či predtým, kto si to má pamätať, som sa zamestnal vo vtedajšom Accenture. Bŕŕ. Skúsenosť na nezaplatenie. Strachy zamestnancov, hrubosť manažérov a takmer kriminálne konania vedenia z tohto korporátu subtílne kričali na kilometre. Ja som si tieto veci síce vtedy vysvetľoval mojimi paranoidnými sklonmi, zdedenými po otcovi. Časom sa ukázalo, že boli vlastne pravdivé. Ako tie veci, tak aj moje sklony. Nedal som si však pokoja, a po pár rokoch v Accenture som skúsil štastie v IBM. Bŕr. Skúsenosť na nezaplatenie. Pokrytectvo zamestnancov, neschopnosť neschopných a militantnosť schopnejších manažérov, či hodnotová vyprázdnenost vedenia, pre ktoré proklamované firemné hodnoty boli rovnako prázdnym rétorickým balastom, ako je pre cirkev ono: ´Miluj blížneho svojho .. ´ Ďalsích pár rokov korporátneho brainwashingu. Potom už mi stačilo. Pohrával som sa ešte s myšlienkou na Lenovo. Vošiel som na skúšobnú dobu. Pre čínskych, podobne ako pre amerických finančných generálov, som tam bol však len číslom a zdrojom, nie človekom. Tak som to už konečne vzdal a zľahka auto-sabotážne som sa odtiaľ porúčal.

Po rokoch práce v korporáciách, po večeroch a nociach strávených umeleckým pôsobením som sa tak nejak ocitol na križovatke. Bez práce. Z rôznych, aj mne vtedy ešte nie úplne jasných dôvodov, odišiel som z oboch svetov, z kancelárie, mítingov, kolegov, ich drístov, rovnako aj z javiska, šatní, fanúšičiek, nohavičiek, divadelných barov aj oboch kapiel. Hľadať vlastnú cestu, teraz už viem. A tak teda, píšem si plán, navrhujem web, definujem ´čo najslušnejšie´ hodnoty, na základe ktorých chcem fungovať, rozhadzujem siete a teším sa z prvých klientov. Pracujem s ľuďmi, prekladám, učím jazyky a nezáväzne konverzujem. Je to naozaj príjemné. Teda pre mňa. A určite aj pre mojich študentov. V prípade záujmu, rád vás pozvem do môjho sveta, prevediem úskaliami cudzojazyčnej vravy, azda si vás aj vypočujem, či niečo naučím .. vitajte v divadelnej hre o 3 dejstvách: Go-Dany.com

Ehm. Vraj mám talent ešte aj na písanie. No bavilo by vás to? Toľko talentov. Rozhodol som sa im dokázať, že sa mýlia. Že talent na písanie nemám. Tak som začal písať. Najprv len tak. V duchu. O rok neskôr, na začiatku roku 2014 som pre kamošku urobil tento úvod poviedky: "Človek, ktorého zobrazuje drevená socha na podstavci v hlavnom vestibule Slovenského Inštitútu Apokalyptických Teórií (SIAT) sa volal Konrád Prievan. Pred mnohými rokmi, v časoch začiatku Veľkého Kolapsu, ešte predtým, čo sa Banskobystrický primátor Mariáš Kotrba stal prezidentom, bol Konrád príťažlivým 43 ročným mládencom, úspešným divadelným rekvizitárom a scénografom, v súkromí depresívnym pijanom drahých vín, a hlásačom neuskutočnených koncov sveta. Jeho predpovede mu samozrejme takmer nikdy nevychádzali." .. Veľmi vydarený úvod, čo poviete? Potom som už nikdy nič iné nenapísal.

Avšak. Nie je všetko zlato, čo sa blyští. A nie je všetko hovno, čo sa smrdí. Je to proste komplikované. Ale zato krásne. Ako krásne je na svete :)