Prekračovanie na pokračovanie

Zmena spoločenského statusu zo zamestnanca na samo-živiteľa môže byť proces pomerne rýchly a citeľný. Teda poviem vám, v mojom prípade sa to vlieklo a stále vlečie ako sopeľ. Každý malý posun sa so mnou neserie a vyžaduje si okrem systematickej pozornosti aj nepatrnú zmenu myslenia. Zväčša bolestivú.

Posun prvý. Nielen práca a s ňou pláca sa mi strácala pred očami. To som si uvedomil, ako inak, keď už vlastne bolo neskoro. Bol som bez práce. Takmer vlastným rozhodnutím. Nebolo mi z toho veselo. Ešteže ma moja vtedajšia (teraz už bývalá), mentálne, citovo a fyzicky podporovala. A teda som pochopil, ako to už býva, že som nebol tým, kým som myslel, že by som byť mohol, ak by som ním skutočne mohol byť. No nemohol som. Tak povedala a jednu mi tresla. AUTOREFLEXIA. A dala mi takú, že stena mi hneď dala druhú. Keď som sa ako tak spamätal, začal som plánovať. Že najprv si urobím weby, že medzitým vybavím doklady. Že potom oslovím ľudí a ponúknem, čo ponúkam. A že keď počkám a keď všetko vyjde, že budem v balíku a za vodou. Tu mi dovoľte sa zastaviť a na mojom vtedajšom sebe-samom sa schuti zasmiať. Našťastie som hneď potom začal na všetkom viac, skromnejšie a lepšie pracovať. I keď za dočasne minimálnu odmenu ..

Posun druhý. Ako som tak sial sial (že časom zožnem zožnem), zrazu ma vám pochytila pochybnosť. Existujú pochybnosti rôznych druhov, veľkosti, a intenzity. Táto bola obzvlášť zákerná. Začala spochybňovať moje najzákladnejšie ´gró´. Mnohé tvorivé otázky typu čo, prečo, kedy a ako, nahradila jedinou. Za koľko. Najprv som sa tváril, že ju nevidím. Tú POCHYBNOSŤ. Ostentatívne ju ignorujúc, robil som všetko bez ohľadu na osoh, či prospech. Proste z princípu. Istý čas to fungovalo. Ale po niekoľkých mesiacoch, po treťom dni na ovsených vločkách, vkradla sa mi už aj do snov. Nuž som ju teda slušne pozdravil, ponúkol sušienkou, a opýtal sa na dôvod jej návštevy. A potom som sa rozplakal. Tak pekne od srdca, vysmrkal som milej tete Pochybnosti moje pochybnosti do vankúša. A hľa, odrazu som všetkému porozumel.. Archimedovmu zákonu, teórii relativity, Pavlovovým reflexom, vedomiu vlastnej hodnoty. Veď aha, napríklad také vedomie vlastnej hodnoty ide ruka v ruke s vedomím vlastnej každodennej smrteľnosti. Stačí sa len naladiť na tú správnu kosu. Tak teda. Prekročil som hranicu jedného z mojich tieňov. Stanovil som si CENU. Proste som sa naučil hovoriť NIE. Ách, ako krásne je na svete ..

Posun tretí. Pôvodný úmysel bol ukázať študentom cestu, smer, dvere. Dokonca som tie dvere aj ručne otváral. Presne podľa toho japonského príslovia. Že učiteľ otvára dvere, ale vstúpiť musíš sám. A teda som očakával určitú vlastnú aktivitu alebo aspoň vôľu tými dverami prejsť. ´Tag určité´, vravia mi. ´Máj ász´, povedal so silným maďarským prízvukom študent László. Zato silných rečí a veľkých očí, tých majú podaktorí dosť. Že minimálne päť kat týždenne po dvoch hodinách. Nakoniec som bol rád, keď z toho bola hodina jedna. A potom, ďalšia ILÚZIA sa zrútila. Že vopred sa na hodinu pripraviť, či si aspoň tie materiály, čo posielam pozrieť? Nemhrozí. A keď som sa už so všetkým zmieril, ´búm´. Niektorí si na tých hodinách v skutočnosti chcú len poklábosiť, srdce vyliať. V jazyku vlastnom, ich materčine. Čo tam po nejakej angličtine, čo tam po nejakých ilúziách naivného tútora. Ale nevzdal som sa. Z núdze cnosť. A tak som začal na hodinách na ľudí ´pôsobiť´. Pôsobiť silným dojmom, pôsobiť ako empatický poslucháč, pôsobiť tak nejak psychologicky, ako človek, čo rozumie ich vnútru, ale samozrejme pôsobiť aj vlastným cudzojazyčným príkladom. A predstavte si, zafungovalo. Dnes je z toho jedna z mojich konkurenčných výhod. Ľudia vravia, že tá hodina, to je ako terapia. Nielenže sa naučia, ale sa aj vyjadria. Z emócií, z potlačených rozmerov, z komunikačných blokov. Také že :)

(pokračovanie nabudúce ..)

Daniel Go-Dany.com